Udalosť
Klub milovníkov červeného s kolou
zasadal včera U dvoch apoštolov,
kde som pri okne s maľovanou nocou
vyčkával jesenný ťah detských kolotočov.
A vskutku, len čo som sa nahol po drink,
letel nám nad hlavami jeden modrý.
Šupinky Balakrylu na hladine toho drinku
odkazovali síce na sardinku,
no že by som ju vypil priloženou slamkou...
Alebo to bol iba prelet teplovzdušných zámkov.
Bude to v zápisnici milovníkov červeného s kolou,
U dvoch apoštolov.
Rok 1985
Bývame v štvorizbovom na sídlisku Rozkvet.
A to je skoro také, ako v Moskve,
kam pôjdem veľký na Trabante combi,
pomedzi atómové bomby.
Teraz však očakávam bitku,
za nápad žehliť igelitku
s motívom ježka, čo mi dala stará mama,
skôr, než som osud mrzko sklamal.
Z mračien sa medzičasom spustil lejak
a vytrvalo padá, padá do záveja...
Otec si číta Zanea Greya,
kým sa mu stránky nerozgleja.
Rok 1959
Hmkám si melódiu pre jazzové combo,
v ktorom hrám po večeroch na bastrombón,
kde z ženských šijí stúpa vôňa mora,
že ani nepomyslím na honorár –
jazykom hľadám v zube zrnko korku
a usmievam sa pri tom na Barborku,
lebo má na parkete najoblejšie boky...
Winnetou ešte nedorazil do kín.
V modravom svetle so mnou pláva rampa;
dva roky bude mať môj otec, dobrý klampiar.
Pomedzi stolíky však prešiel Benny Goodman.
Teraz ma nezobuďme.
Príprava na zimu
Joj, tak sa teším na bazový sirup;
varí ho sestra. Z toho elixíru
namiešam drobnej víle s okovaným chrupom.
Usmeje sa a povie: voda so sirupom.
Iba sa strácham, či ho bude do rezervy;
dozerám na kvalitu prísad, sú to nervy.
Len mama na mňa hľadí s obavami
staršej už mamy.
Bez obáv, mami – máme bazy plné vrece.
Bude ma milovať. A sestra jej dá recept.
Vidím to jasne: sme a voniame si bazou.
A medzi nami niečo... pre čo nemám názov.
Predohra
Zhasni a rozsvieť. Zhasni. Rozsvieť.
Buďme tu osve, spolu, osve,
fandia nám v nebi ako v kozme...
Berieš mi miery, dávaš rozmer.
Zavri sa do sprchy a zmokni.
Zababuším ťa iba do kníh,
skrútim si na nos cviker z nožníc
a navolám ti do bezbožníc,
keď nepremeníš vodu na lieh!
Poviem ti, ako sa mi šalie,
kým z toho bude história,
ktorú som navrhol. A prijal.
Z dlhu
Vedieme svoje reči medzi rečou.
Takže je ona čoraz redšou.
A zatiaľ čo nás zamestnáva nuda –
– – – – – – zomiera Paľo Hudák,
taký svoj, aký Kristov,
už je tou výzvou pre prešovských špiritistov;
dáva sa poznať nekonečno.
Má na to celú večnosť.
Potom je pohreb. Jano Petrík, Martin Vlado...
Omínavo som poposadol.
Niektorí postávajú vonku.
Začal sa pohreb ako konkurz.
Ale ja som sa nebál –
ako padlý vojak trávu
zvieral som tvoju vidinu,
už navždy usmiaty.
(Pavol Hudák 1959 – 2011)
Přihlášení
